M ČR v Rogainingu

Tento článok ležal u mňa polroka v šuflíku a príliš sa mi nechcelo ho prepísať do elektronickej podoby , ale vzhľadom k tomu že sa blíži prvý termín uzávierky prihlášok na Majstrovstvá Sveta v Rogainingu, som sa predsa len rozhodol trochu priblížiť naše trápenie na M ČR v Rogainingu v lete minulého roku aj ďalším ľuďom.

V prvom rade by so Vám chcel priblížiť čo znamená slovo Rogaining. Rogaining je extrémne vytrvalostný šport založený na navigácii a tímovej spolupráce. Družstvo sa skladá z 2 – 5 členov a ich úlohou je v časovom limite (obvykle 24 hodín) nájsť v teréne za pomoci mapy a buzoly čo najviac kontrolných bodov, ktoré sú rôzne obodované. Víťazí družstvo s najväčším počtom bodov. Ak to mám preložiť do orienťáckej reči – ide o 24 hodinový skorelauf dvojíc. A ak má niekto záujem o bližšie informácie tak na stránke organizátorov Majstrovstiev Sveta ktoré budú v Českej republike je podrobný popis medzinárodných pravidiel: http://www.top.cz/wrc2002/pravidla.php

Mapa s traťou a postupmi je rozdelená na dve časti.

Jeden pekný letný deň spolu s Jelkou vyrážame plný chutí zažiť niečo extrémne vlakom do Brna kde nás čakajú chalani z oddielu Žabovresky Brno (Michal, Richard a Aleš). Po úvodnom zvítaní a zoznámení vyrážame autom do národného parku Česká Kanada.

Podvečer prichádzame do autokempingu Zvúle. Na prezentácii nás vítajú ako posledných (druhých) zahraničných účastníkov. Po chvíľke rozhodovania medzi stanom a ubytovaním v maringotke si vyberáme odstavený príves a vyrážame do najbližšieho mestečka na večeru. Vedomí si zajtrajška dávame si spolu s Brňákmi dvojitú večeru a po nekonečných rozhovoroch ako bude vyzerať nasledujúci deň zaspávame. Ráno o 9:00 štartujú účastníci 12 hodinového Rogainingu. Medzi nimi aj naši spolubývajúci. Po pár minútach miznú všetci v lese. My vyrážame na raňajky a na ranné kúpanie v prekrásnom jazere hneď vedľa našej maringotky. V jazere je množstvo veľkých balvanov, ktoré trčia z vody ako ostrovčeky a mi ich využívame ako prezliekáreň. Hneď po kúpaní si ideme pre mapy (mapy sa s kontrolami sa vydávajú 2 hodiny pred štartom). Balíme si mapy a márne sa snažíme vymyslieť taktiku na prvý deň. Nakoniec vyberám trasu merajúcu vzdušne 50 km (70 km po línii). Nie som si istý či je to reálne a preto máme pripravenú aj skrátenú verziu (aj tú sme nakoniec ešte skracovali). Stále sa navyše nevieme rozhodnúť s čím pobežíme. Nakoniec volíme ľahkú verziu  vzhľadom k tomu, že ideme podobnú akciu po prvý krát a pôjdeme si na noc pospať do kempu. Do ľadviniek balíme musli tyčinky, doklady, náhradné ponožky a s 1,5 litrami ionťáku prichádzame na štart. Jelka ako obvykle na poslednú chvíľu si ešte niečo dáva do brucha a ledva, ledva stíha štart. 3,2,1, ideméééé (12:00). Všetci sa v momente rozpŕchnu na všetky strany a my s malou skupinkou pokračujeme na prvú kontrolu kde stretávame jedného mapára, ktorý mapuje priľahlé nádherné okolie plné skál na preteky, ktoré tu majú byť za pár týždňov. Na kopčeku nás čaká prvá nádherná červenučká kontrola a prvých 70 bodov. Striedame jemné výbehy a zbehy v prekrásnom prostredí a ešte stále vychutnávame krásy tunajšej prírody. Pri prechode cez dedinku Lomy prechádzame prvýkrát na asfaltke do chôdze vedomí si, že takýmto šialeným tempom to asi dlho nevydržíme. Na 4 kontrole po 8 kilometroch si lepím svoj prvý otlak. Teplo začína vrcholiť a už začíname tušiť, že to nebude len taká pekná prechádzka. Pri postupe na ďalšiu kontrolu si vychutnávame mierku mapy 1:50000 a zamotávame sa do nejakých močarísk. Po chvíľke trápenia a presekávania sa žihľavou prichádzame do relatívne čistého lesa. Na rozľahlých poliach prichádza prvý náznak krízy a prvý kufor. Hľadáme vrchol kôpky o 500 m skôr, pretože sme odbočili na cestu, ktorá nebola v mape. Prichádza aj prvá a posledná kríza nášho páru. Po miernej hádke uzmierený pokračujeme presekávaním sa nekonečného a riadne zeleného hustníka. V duchu si nadávam prečo sme to neobehli. Konečne stretávame ďalší pár. Od prvej kontroly sme 15 km nikoho nevideli. To už nám dochádza voda. Našťastie za chvíľu prichádzame do dedinky Senotín a hneď v prvom dome prosíme jednu pani o vodu. Kým nám pani naberá vodu so sirupom zapájame sa do hrabania sena a stráženie ohňa, kde pani páli suché seno. Po 500 m je 1,5 litra vody fuč, ale je tu stred dediny s bufetom. Hneď tam s ďalšou dvojicou parkujeme. Nie je tu príliš veľký výber. Dvojica pred nami už nevládze piť Coca Colu a tak ju dorážam. Stále sme smädný a tak ja si dávam malé čierne pivo a Jelka kávu s dvomi nanukmi. Ešte si pýtame čerstvú vodu a vyrážame na ďalšiu kontrolu. Hneď nasledujúca je poriadna vychutnávka. Postup dlhý 3 km plný vysokej trávy, bažín a hustníkov. Až tesne pred kontrolou pri prechode cez železnicu narážame na cestu, ktorá ide prakticky až ku kontrole mys veľkého jazera, ktorého polovičku musíme obiehať. Nakoniec nám to nedá a nahý skáčeme do jazera. Jelka sa preberá zo svojej krízy aby som sa do nej dostal ja. Máme za sebou 24 km a asi som dostal z toho slnka úpal. Snažím sa natlačiť slanými tyčinkami, ale nasledujúcich 5 km je mi otrasne zle a stále len kráčame. Konečne vchádzame do lesa a do chládku. Po menšej dohľadávke je tu ďalších 70 bodov a znova bežíme. Prichádza však asi najväčšia chuťovka pretekov. Sútok potokov na Rakúskej hranici je uprostred bažín. Záľahy komárov, čľapkajúci mach pod nohami a plno jám s vodou. Cestu si vyberáme len podľa toho kde je najmenej rákosia. Po nájdení kontroly odtiaľ čo najrýchlejšie padáme. Stále sa nemôžem zbaviť pocitu , že na nás vybehnú pohraničníci a budú nás pokladať za prevádzačov. Dorážame na pevnú zem (asfaltku) a oddychovou chôdzou rozmýšľame či pôjdeme na 60 m vysoký kopec pre iba 40 bodov. Nakoniec ma Jelka presviedča a v duchu nadávajúc šliapem, šliapem, zbieham, zbieham. Na ceste stretávame inú dvojicu. To už začína byť pokročilý čas a vzhľadom k tomu ako sme vybavený musíme sa pomaly otáčať. Tu trocha ľutujeme našu taktiku, pretože prichádzame o množstvo vysoko hodnotených kontrol. Kontrola 61 vyzerá na pohľad veľmi jednoducho, ale to je len prvý dojem. Z diaľky vidíme ako tam jedna dvojica neúspešne hľadá kontrolu. Po príchode na miesto kontroly to spolu s nami balia a ideme každý iným smerom. Po chvíľke však na nás kričia a nachádzajú kontrolu na vedľajšej križovatke asi o 200 m ďalej. Ešte sa s nami chvíľu rozprávajú. Oni to balia a idú prenocovať do Starého Města. My pokračujeme na kontrolu styk potoka s cestou, ktorú nevieme nájsť a pod vplyvom predošlej kontroly ideme ďalej. Nakoniec tá kontrola musela byť niekde blízko nás, lebo ostatný ju bez problémov našli. To je už dosť pokročilá doba a asi hodinu nemáme vodu. Potoky sú dosť bažinaté (úplne čierne) a tak vynechávame dve kontroly a smerujeme do najbližšej dedinky. Tá je zjavne len chalupárska. Nikde nikoho. Jedna babka nám zatvára dvere pred nosom a psov nemáme záujem provokovať. Až na konci dediny vidíme niekoho vchádzať do domu. Bežíme a zastavujeme pri otvorených dverách. Postarší pán nám chce naplniť fľašku rumom, ale my trváme na vode, Voda má síce dosť divnú chuť, ale to je mi po 46 km úplne jedno, V nasledujúcej dedine v krčme vymieňame vodu a po dlhom čase za dedinou razíme kontrolu. Bežíme rýchlym tempom, pretože sa začína rýchlo stmievať a my nemáme baterku. Navyše ideme na kontrolu ústie potoka. Pri razení padám do zablateného jazera a ani odbeh od kontroly nám nie je sympatický. Stmieva sa a pohupujúci mach vo mne nevyvoláva dôveru. Brodíme sa po členky v niečom divnom a keď zapadám po stehná (pri mojich takmer dvoch metroch) do bahna, začína prevládať panika. Nakoniec po trsoch trávy doskáčeme do hustého lesa a cez pole prichádzame na asfaltku. V lese je už úplná tma a na ceste to nie je oveľa lepšie. Chceme však nájsť 50 bodovú kontrolu a tak nasledujúcich 5km ideme v pekelnom tempe. 500 m od kontroly na ceste kde je možné ešte čo to rozpoznať si prikladáme palec na raziace políčko na mape a vchádzame do nočného lesa. Zoradený za sebou sa stále potkýname a prichádzame na vrchol kopca. Vidíme lampión, ale nedokážeme nahmatať kliešte. Už chceme zodvihnúť niektorý zo zeme roztrúsených lístočkov, ale asi meter od kontroly nachádzame zavesené kliešte. Bohužiaľ po príchode na cestu sa ma Jelka pýta či som si orazil 59! Keďže sme mali oraziť 56 musíme sa vracať. Prikladám si palec na políčko v jej mape a habkanie rukami pred sebou si musíme zopakovať. Do kempu nám zostáva asi 7 km. Voľnejším tempom pri behu sledujeme svätojánske mušky a po asi kilometri dobiehame ženskú dvojicu. Dávame sa do rozhovoru. Idú vraj prvý krát orienťák a hneď Rogaining. (Ešte šťastie že je tma a nemusím sa pretvarovať) Keďže my nemáme svetlo a im to príliš nejde robíme dohodu. Oni nám posvietia a my im nájdeme kontrolu. O chvíľku nachádzame kontrolu. Druhý pár sa nevie rozhodnúť či idú bivakovať, alebo idú ďalej a tak ich opúšťame a vraciame sa potme na asfaltku. Našťastie začína svietiť mesiac. Máme ešte malé extempore na ceste. Jelka sa takmer zrazila na ceste uprostred lesa s jednou pani na bicykli a obidve sa strašne zľakli. Po menšom šoku asi o pol dvanástej prichádzame do kempu. Máme za sebou 61 km. Dávam si dva horúce čaje a skoro nedokážem vstať zo stoličky. Dotackám sa do studenej sprchy a po miernom prebratí sa delíme o zážitky s našimi spolubývajúcim, ktorý išli 12 hodinový závod. O polnoci v spacáku na mekkučkej posteli zaspávam. O štvrtej ráno zvoní budík a vstávanie je veľmi bolestné. Po veľkom vnútornom boji, oblečení, naraňajkovaní vyrážame 4:45 po asfaltke na dnešnú prvú kontrolu. V noci pršalo a jemný dáždik pokračuje ďalej. Po pár kilometroch chôdze nás s letargie preberajú kravy. Neviem či si mysleli, že ich chceme nakŕmiť. Bežia oproti nám a popri jedinom skoro neviditeľnom drôte. Pridávame do kroku a kravy tiež. V panike začíname bežať a kravy tiež. Dokonca nás začínajú predbiehať. Pripravujeme si krízový plán. Skáčem za drôt na druhej strane. Tam sa objavujú ďalšie kravy. Nakoniec nás vyslobodzuje koniec ohrady a kravy zostávajú stáť. Sme dokonale prebratý a v pohode nachádzame prvú dnešnú kontrolu. V lese je mokro a vysoká tráva a musíme sa s nechuťou vrátiť na pastviská. Tentoraz sú už prázdne. Pri podliezaní jedného z drôtov ležím zrazu na zemi a nechápem čo sa deje. Po chvíľke rozmýšľania si uvedomujem, že je v ňom elektrika a mokré termoprádlo nie je zrovna dobrý izolant. Pod nasledujúcimi drôtmi sa poctivo plazím. Prichádza nádherná kontrola na brehu jazierka a po ňom dlhý úsek kde mapa prakticky vôbec nesedí a veľa ľudí tam vraj blúdilo. Šalamúnsky prechádzame na druhú stranu hrebeňa a asi po 3 km sa konečne chytáme v mape. Máme za sebou 71km a krásy prírody na nás v tomto daždi prestávajú pôsobiť. Nasleduje horská prémia na kontrolu za 80 bodov. Najprv musíme nájsť prechod cez potok, kde je najmenej žihľavy a môžeme sa šplhať hore. Prekvapí nás divný rev. Medvede tu vraj nie sú a krava by sa sem nemala zatúlať. Uspokojíme sa s vedomím, že je to asi jeleň a bezpečným oblúkom to miesto obchádzame. Konečne je tu vrchol a po ňom nasleduje dlhý zbeh po prieseku na ďalšiu kontrolu. Striedame beh s chôdzou, ale začína postupne prevažovať chôdza. Je tu 78 km a nás teší presvedčenie, že za pár hodín bude mať naše trápenie koniec. Šliapeme na ďalší kopec aby sme ho hneď po orazení kontroly zbehli. Po dlhom čase znova bežíme a dokonca aj vychutnávame okolitú prírodu. Náš rozlet hneď pribrzdí dlhý postup cez zarastenú lúku. Na konci čaká kontrola a celý rozradostený mávam rukami až mi odletí do zarasteného potoka buzola. Pár minút strávených hľadaním moju radosť mierne schladilo. Znova bežíme, bežíme, bežíme. Na 89 km nás čaká pravdepodobne naša predposledná kontrola. Zbiehame do obrovského údolia a následne nás to o 90 stupňov otáča nesprávnym smerom. Po dlhých minútach neistoty prichádzame na asfaltku. Zisťujeme že sme blízko jednej 30 bodovej kontroly. Do cieľa nám zostáva asi 4 km a hodinu času. Na kontrolu je to asi 10 minút, ale penalizácia za prekročenie limitu je 70 bodov za každú načatú minútu. Radšej sa vzdávame tých pár bodov a ideme smerom do cieľa na poslednú kontrolu. To si už aj Jelka sťažuje na preťažený kotník a ja si už sťažujem na úplne všetko. Bolí ma celé telo, ale najviac asi tie otlaky a mám aj riadneho vlka. Posledná kontrola je dosť záludná. Všetci ju hľadajú na vedľajšom kopci. Nenechávame sa strhnúť a presne nabiehame na kontrolu. Ešte kúsok a sme v cieli. Do limitu zostáva ešte polhodina. Máme za sebou 94 km, prevýšenie 1520m 31 kontrol 1820 bodov. Stačí to presne na 4. miesto. Doma sme si neskoršie zisťovali poradie kontrol víťazov našej kategórie. Nazbierali 2190 bodov a predpokladám, že prešli 88 kilometrov. Iný zasa prešli ešte viac kilometrov ako my a nazbierali menej bodov. Proste taktika hrá v tomto športe možno ešte dôležitejšiu rolu ako v orieňťáku. Veľa zaujímavých názorov som počul okolo taktiky v noci. Môj osobný názor je, že sa neoplatí ísť celú noc. Na mape mierky 1:50000 sa v noci ťažko dohľadávajú kontroly a človek si potrebuje aj oddýchnuť . My to však máme za sebou. Využívame teplú sprchu a pomalým tempom prichádzame na vyhlásenie výsledkov pozrieť si súperov, ktorý nás porazili. Je veľmi nebezpečné si sadať, pretože sa tak ľahko neodlepíte od zeme. Balíme sa a odchádzame autom do Brna. V momente spíme a budíme sa až pred Brnom. Odovzdávame auto Humlíčkovi a ten nás všetkých rozváža domov. My vystupujeme na stanici a posledných 200m prekonávam za 10 minút. Podobné peripetie nás čakajú aj v Bratislave. Najhorší je posledný kilometer z autobusu domov. Potupne sa musím s Jelkou striedať v nesení batohu. Hneď padám do postele a spím. Nasledujúce dni musím každému vysvetľovať prečo vyzerám akoby ma prešiel parný valec. Poloobdivné a polosúcitné pohľady hovoria o všetkom. Ale aj tak máme chuť znova to absolvovať. Ak Vás to zaujalo tak 29.-30. júna sú v okolí Trutnova M ČR v Rogainingu a o mesiac 26.-27. júla v Lesnej pri Tachove Majstrovstvá Sveta v Rogainingu, ktoré sú otvorené. Keď máte chuť na stránke organizátorov nájdete viac informácií http://www.top.cz/wrc2002/main.php .

Dušan Furucz